Vianočne upratujem, okno otvorené, streknem klin, strek a strek, krúžim handrou a sledujem dúhové farby na okne aj vonku. Vonku spojené do jednej, bielej, snehovobielej vo vločkách. Padajú rýchlo, teplá zem ich priťahuje, no nie priamočiaro, vlnia sa, pozorujem ich dráhu a počúvam bez lampy na efemku a tam smutný hlas Szidi Tobias, plný sklamania z ľudí, ktorí sa nevedia tešiť z maličkostí, ktorí si nevedia nájsť čas na dôležité veci, tie pocitovo dôležité, na veci krásne prosté. A ja sa opäť utvrdzujem v tom, že tí najveselší sú zvyčajne tí v podstate najsmutnejší. A rozmýšľam, či aj Er je taký.
Er mi vlastne teraz často okupuje myšlienky, a ja sa pri nich mimovoľne usmievam, asi to bude tým, o čom všetci (básnici) básnia a ja som to nikdy neskúsila. Ale teraz mám pocit, že sa motám, že sa motáme obaja, že to je fajn, že bude fajn, viac než fajn. Tak ako v stredu, túto viedenskú stredu, s pol eurom v peňaženke, s tým pol eurom, ktoré tam mám aj teraz, ktoré sme nepotrebovali, lebo nepotrebujeme prachy, aby nám bolo fajn, stačíme si sami, s WIEN v zošite, s úsmevmi na perách, s pohľadmi do očí, s Viedňou v nohách, s metrom načierno, s vôňami bez chutí, s jedlom v ruksakoch a s nerozsvieteným stromčekom.
Er mi vlastne teraz často okupuje myšlienky, a ja sa pri nich mimovoľne usmievam, asi to bude tým, o čom všetci (básnici) básnia a ja som to nikdy neskúsila. Ale teraz mám pocit, že sa motám, že sa motáme obaja, že to je fajn, že bude fajn, viac než fajn. Tak ako v stredu, túto viedenskú stredu, s pol eurom v peňaženke, s tým pol eurom, ktoré tam mám aj teraz, ktoré sme nepotrebovali, lebo nepotrebujeme prachy, aby nám bolo fajn, stačíme si sami, s WIEN v zošite, s úsmevmi na perách, s pohľadmi do očí, s Viedňou v nohách, s metrom načierno, s vôňami bez chutí, s jedlom v ruksakoch a s nerozsvieteným stromčekom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára