Rada pozoruje. Ľudí, najmä. Občas si aj vypočuje. Vie, že sa to nepatrí.
...
Sedí na hnedo natretej lavičke, opiera sa o chladné sklo v zelenožltom/červenom/modrom autobuse, ... , pozerá, rozmýšľa, a cíti sa nevidená, neviditeľná, nepreniknuteľná. Nie je z tých, čo musia byť v centre. Stačí jej všímať si, tváre, detaily, pohyby. Občas si aj namýšľa, že je stvorená na pozorovanie, vnímanie ľudí, že ich vie odhadnúť, že ich vie zaradiť...no nikdy nesúdi.
...
A chcela by o tom písať. V hlave spája písmenká, slová, vety, a tým to končí. Pocit, že jej myšlienky sú menejcenné, bezvýznamné jej bráni spraviť s nimi niečo viac. Asi začne konzervovať seba, pre seba.
...
Niečo postrádala, aj keď si to nepripúšťala. Niečo našla. Niečo si našlo ju. Niekto. No stále niečo chýba. Netuší čo. A možno je len čosi navyše...Strach, strach, že nedokáže dávať...
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára